Pri Slovenskom poľovníckom zväze

Dohľadávka medveďa s Alanom

         Večernú pohodu preruší zvonenie telefónu. "Ráno dohľadávka medveďa, ideš? " S obavami hovorím áno. Ráno 5 00 budíček. Berieme tri psy a dobrého kamaráta. V aute sme preberali prebdenú noc a zvažovali možnosti. Strach, obavy a napätie sa striedali s túžbou dosiahnuť zatiaľ nedosiahnuteľné. Prichádzame na miesto, kde dostávame podrobnú inštruktáž. Medvedica naznačila ranu tak, že ňou trhlo, prehodilo ju a odskočila z miesta. Na nástrele sa nachádza medvedí trus, zvalená tráva a trochu farby. Alan označkuje trus a s chuťou sa pustí po stope. Zrazu prudko odbočí doľava a ide po čerstvo vychodenej prti. Po prejdení cca 200 m vyhodnocujem, že ideme zle. Alan nechápe prečo ho sťahujem späť. Srdce mi bije ako zvon a Alanko na mňa hľadí vyčítavým pohľadom. Začínam pochybovať. Vraciame sa na poslednú farbu, Alan zaľahne do remeňa a začne veľmi ťahať. Konštatujem " a sme dobre". Medvedica schádza dolu kopcom, kde každých cca 50 m je kvapka farby. Schádzame na lesnú cestu, ktorá vedie popri potoku. Touto cestou pokračujeme cca 500 m, kde medvedica odbočí do mladej bukovej húštiny. Psa priťahujem bližšie a vchádzame dnu. Vidím asi tak na 10 krokov, jednou rukou držím Alana a druhou pištoľ. Alan sa však nepýta z remeňa a stále sleduje stopu. Medvedica sa otáča a vracia sa na tú istú cestu, ktorou sme prišli. Vratistopu sledujeme 300 m, kde sa odrazí doľava. Prechádzame cez potok a asfaltovú cestu. Ďalší farbiar Edo s kopovom sú za nami. Medvedica stúpa do strmého zrázu a vchádzame do vysokej hory. Pes stopu sleduje s veľkou chuťou. Dostali sme sa k mohutnému bralu, kde som si myslel že medvedicu nájdeme. Dostávame sa ku starej rozpadnutej lesáckej chatke. Adrenalín znovu stúpa a mysľou ju vidím v chatke. No medvedica prechádza tesne popri chatke a my stúpame do kopca. Cez stopu vidíme prechádzať vysokú, Alan zdvihne hlavu a ignoruje to. Pokračujeme ďalej. Sme na 8 km. Zrazu počujem asi tak 50 m predomnou zlomenie halúzky.Ideme ďalej, na halúzke zbadám čerstvú farbu, zdvihnem ju zo zemi a konštatujem, že medvedicu tlačíme pred sebou. Rozhodnem sa prejsť ešte 200 m, zastavujem a hovorím doprovodu " vypúšťam psa" ! Zrazu vidím ako kolegovci tiež vypustili psov. Prepadlo ma zúfalstvo, že všetko je stratené, lebo Alan nehlásil. A na to počujem ako Alan hrubo hlási a k nemu sa pridáva Edo. Na GPS vidím, ako postupujú a tlačia medvedicu. Srdce mám v hrdle, no ideme ďalej a po 20 min. ťažkého terénu prichádzame k medvedici na cca 100 krokov. Psy sú v mladom smrekovom poraste a intenzívne hlásia. Po útoku medvedice na psy všetko stíchne a psy sa vracajú ku mne. Nikto z nás nechápe čo sa deje. Opatrne vchádzam do mladiny a kontrolujem situáciu. V mladine je vysoká tráva a strácam rozhľad. Vraciam sa naspäť, pričom nervozita by sa dala krájať. Psy sú zježené ako dikobraz. Konštatujeme ako ďalej a v tom padne rana. Nechápeme čo sa deje a zároveň v tej chvíli doprovod niekam volá a zisťuje, že medvedica je dostrelená. Zmocnila sa nás veľká radosť. Pripínam Alana na remeň a prichádzam k medvedici po stope. Keď ju Alan zbadá, odskočí a začne zúrivo hlásiť. Beží ku mne a ja ho vítam s otvorenou náručou. Radosť je obrovská. Edo hlási z 10 m. Kým my sme kráčali po stope, ostatní horári nás predstavali a obkolesili mladinu. Bol to perfektne zohraní kolektív. Prezreli sme kus a zistili sme, že mala odstrelenú prednú labu, tesne pod hrudníkom. Touto formou sa chcem poďakovať všetkým zúčastneným, že mi bolo umožnené podieľať sa na tejto skvelej dohľadávke. Ďakujem Poľana!